Psychiatrička Žuchová: Prehnane veríme v to, že musíme byť šťastní
„Uverili sme, že si zaslúžime dobrú rodinu, dobrú prácu, materiálne bohatstvo, zdravie, a ak to nemáme, cítime zlyhanie, lebo sme presvedčení, že máme všetko len vo svojich rukách – a to je omyl,“ hovorí psychiatrička a spisovateľka Svetlana Žuchová.
V rozhovore sa dočítate aj o tom,
- prečo sa dnes cítime viac osamelo než v minulosti;
- že nie všetky priateľstvá na sociálnych sieťach sú povrchné a zbytočné;
- či je život bez partnera/partnerky dôvodom na pocit zlyhania;
- ako naša spoločnosť toleruje ľudí, ktorí sa vymykajú štandardu.
Historička Fay Boundová Albertiová vlani vydala knihu Biografia osamelosti, v ktorej píše, že osamelosť sa stala všadeprítomným „tichým morom 21. storočia“. Aká je vaša skúsenosť – sme naozaj viac osamelí?
Tento jej citát zrejme súvisí s osamelosťou, ktorá vyplýva z nášho životného štýlu. Žijeme oveľa viac v mestách, teda menej v komunitách a v skupinách, čo spôsobuje, že sme naozaj viac sami. Takže tento druh osamelosti je dnes viac rozšírený, ale osamelosť môže mať z môjho pohľadu viacero príčin a niektoré sú, naopak, univerzálne v mestách aj na dedinách a máme s nimi dlhú skúsenosť.
Aké to sú?
Osamelosť môžeme pociťovať aj vtedy, keď okolo seba nemáme žiadnych blízkych ľudí, lebo sa napríklad presťahujeme na nové miesto a vyhľadávame prakticky akýkoľvek kontakt. Na kávu by sme išli aj s novým susedom, len aby sme neboli sami.
Druhým prípadom môže byť situácia, v ktorej nám chýba konkrétny človek – buď z toho dôvodu, že zomrie, alebo od nás odíde. Napriek tomu, že všetci ostatní v našom živote ostali, sa môžeme cítiť naozaj veľmi sami. A tretí príklad môže byť ten, keď nám v živote chýba nejaká rola. Napríklad ak je niekto jedináčik, čo sa stará o rodičov, môže mu chýbať súrodenec, s ktorým by sa o túto úlohu podelil, hoci ho nikdy nemal a nevie, aké by to bolo.
Čelíme epidémii samoty, je horšia ako obezita
Hovoríte, že to sú osamelosti, ktoré tu boli vždy. Vedeli sme sa s nimi v minulosti vyrovnať lepšie než dnes?
Je pravda, že sme mali viacero zdrojov, aby sme ich zvládli – ľudia žili vo viacgeneračných rodinách, vo väčších komunitách, kde spolu viac prichádzali do kontaktu. Do istej miery to dnes suplujú sociálne siete a je na debatu, či to robia správne, ale určite plnia aj túto funkciu komunity, ktorá nám dnes môže chýbať.
Preukázalo sa, že civilizačná osamelosť má aj zdravotné riziká a je dokonca väčším rizikom ako obezita. Čo je jej príčinou – je dôvodom to, ako žije spoločnosť, alebo skôr to, ako sa správajú konkrétni ľudia?
Súvisí to spolu, lebo to, ako žije spoločnosť, vplýva na to, ako sa správajú jej členovia. Asi je pravdou, že to, čo označujeme za dnešný životný štýl, obzvlášť v mestách, nahráva osamelosti, ale ešte je tu aj osamelosť existenciálna, ktorú sme zatiaľ nespomenuli. A to je uvedomenie si toho, že každý musí zomrieť sám. Kdesi podvedome vieme o tom, že aj keď máme okolo seba dobré vzťahy, priateľov a rodinu, sú isté kľúčové zážitky, ktorými môžeme prejsť iba sami.
Myslím, že práve súčasná doba nahráva tomu, že nad tým premýšľame oveľa viac a reflektujeme naše životy viac, než bolo kedysi zvykom.
Prečo?
Napríklad preto, lebo v súčasnosti veríme tomu, že máme kontrolu nad svojimi životmi. Snažíme sa ich utvárať, robiť správne rozhodnutia. Od detstva učíme deti, že všetko je možné, a ak sa budeme snažiť a ak všetko budeme robiť správne, tak dosiahneme šťastie.
Kedysi ľudia oveľa viac žili život tak, akoby im bol priam daný, predpísaný. A ak sa im aj stalo nejaké nešťastie, tak mali tendenciu oveľa menej premýšľať nad tým, prečo sa to stalo. Na to mala vplyv iste aj viera v Boha. Ich odpoveď bola jednoduchá: Boh to tak zariadil; Pán Boh dáva, Pán Boh berie. Dnes máme omnoho väčšiu tendenciu premýšľať, čo sme my sami urobili zle.
Nemáme to teda vo svojich rukách – žiť, ako chceme?
Do
