Nestačím svojim predstavám

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. apríla 2020.

Po troch rokoch na rodičovskej (schválne vynechávam dovolenke) som si začala hľadať prácu. Bolo leto, trávili sme mesiac na chalupe a ja som po nociach vyklikávala nejaké zadania, pretože cez deň sa jednoducho veľmi nedalo. Okrem vyčerpania som cítila aj príjemné šteklenie niekde veľmi, veľmi hlboko, pretože som konečne videla, že sa rozbieham a otvoril sa mi nový vesmír. Napriek enormnej únave to bolo pre mňa vytúžené spasenie. Veľmi som si priala, aby som mohla tvoriť a zároveň našla miesto (aspoň na pol úväzku), kde by som sa profesijne posúvala a bola medzi ľuďmi. To príde. Len nepoľaviť v hľadaní, pýtaní sa, písaní mailov, pimpovaní životopisu, motivačných listov, portfólia. Hlavne nerátať tie správy, ktoré ostanú bez odpovede, nedať sa rozhodiť všetkými tými nie, vďaka. Pokračovať. Nenechať sa odradiť. 

Mám podporujúcu rodinu aj úžasné kamošky. Povzbudzujú. Pomáhajú. Niektoré sú tiež mamy, ale väčšina (zatiaľ) nie. Sú to slobodné (aj keď zadané) mladé a úspešné ženy. Makali na sebe, zatiaľ čo ja som dojčila. Makali, keď som v noci vstávala, aby som dve hodiny hopsala s jačiacim dieťaťom na fitlopte. Makali aj vtedy, keď som sa skoro zbláznila z toho množstva tvrdých manželských konfliktov. Ten pocit, že som materstvom niečo veľmi dôležité stratila, ma prenasleduje ako nejaká neviditeľná výčitka, ktorej sa neviem zbaviť.

Ideme spolu všetky raz za čas na kávu alebo na nedeľné raňajky, sedíme pri sebe a veľa sa smejeme, zhŕňame kopce myšlienok a zážitkov. Tieto naše seansy na mňa pôsobia oblažujúco. Napriek tomu si často pripadám absolútne nezaujímavo popri tom, kto čo zaujímavé robí, aký byt kto kúpil, kto s kým na akom fantastickom zaoceánskom výlete oslávil svoje výročie, kto konečne zvládol pokoriť nejaký štít na lyžiach alebo lanách (či inej športovej výbave), kto praktizuje aké pravidelné cvičenie, má nové priateľstvá, dosiahnuté méty, že konečne prišlo vytúžené podanie výpovede a nový, úspešný štart, skvelá práca, stáž, projekt, hobby, tehotenstvá, svadby, pôrody, frajeri, no skrátka tak veľa. Vnútro mi celé zovrie. Ako to, že ja nemám taký dokonale zaujímavý život? Prečo nie som taká úspešná? Prečo ešte nemám tú vytúženú prácu? Veď buď vďačná za to, čo máš, pripomínam si. A nasleduje ďalší kopček výčitiek, ako si to všetko neviem vážiť. Svoje zdravie, úžasnú dcéru, že mám kde bývať, čo jesť, mám rodinu, priateľky a priateľov. Že mám svoje vášne, príležitosti a som schopná si niečo zarobiť tým, čo ma ozaj baví. Prečo mi to, dopekla, nemôže stačiť. 

Nemôžeš to predsa porovnávať, vravia mi, máš dcéru, riešiš úplne iné veci, nemôžeš robiť všetko naraz a dokonale. Pravda. Ale prestať s porovnávaním sa je pre mňa takmer nesplniteľná výzva. Uvedomila som si, ako veľmi je porovnávanie sa mojou súčasťou. Bolo to tak už dávno predtým, ako som sa „spomalila“ materstvom. 

Myslím, že je v tom tá skrytá súťaživosť, túžba po dokonalosti. Ach, ako často som niečo radšej ani neskúsila, pretože viem, že je lepších tisíc iných. Ako často som cítila, že moja práca nemá zmysel, lebo niekto to urobí lepšie, rýchlejšie, krajšie, dokonalejšie. Chce to tvrdý mentálny tréning, aby som ostala produktívna a nepočúvala ten nenápadný, no večne prítomný porovnávací hlas. Dá sa to, ale dokonale ho ignorovať mi stále nejde. Už vôbec nie pri tvorbe. Kde a kedy sa v nás berie všetko porovnávanie, ktoré môže prerásť do odpornej a nebezpečnej závisti? Prečo je také náročné najprv sa úprimne tešiť z úspechov našich priateliek a priateľov a až potom použiť tento úspech ako odrazový mostík a inšpiráciu pre seba? Bez toho, aby sme si mysleli, že úspech druhých znamená náš neúspech, že krása a šikovnosť iných znamená našu neschopnosť. Niečo mi hovorí, že tento pocit bude pevne popretkávaný práve túžbou po dokonalosti.

Začalo sa to asi už niekde na základnej škole (a vlastne asi oveľa skôr), keď sme sa porovnávali so spolužiačkami a spolužiakmi. Pubertu radšej ani nespomínam, to je na samostatný článok. Na vysokej škole som bojovala s pocitom, že som jednoducho veľmi priemerná a radšej sa ani nebudem príliš snažiť, veď je tu kopec iných, lepších. S úžasom som sledovala, ako ostatní v ateliéri plodia neuveriteľné veci a žijú svojou tvorbou. Ja som si pripadala nesústredená, málo originálna. Nehovorím, že som bola pasívna alebo, nedajbože, neprajná, skrátka ma len sprevádzal pocit šedého priemeru. Chcela som tvoriť lepšie, vymyslieť niečo ohurujúce a byť koncentrovaná na dvesto percent. Čím viac som sledovala ostatných, tým viac sa moja sebadôvera otriasala. Cielene som tento pocit odsúvala. Niekedy veľmi úspešne, inokedy som sama seba naozaj vedela vytrápiť. 

Aj honba za dokonalosťou v rodičovstve spúšťa hurikán sebaspochybňovania. Koľkokrát som si vravela, že určite niečo nerobím správne, lebo niekoho dieťa už vie to a ono, spí vo svojej posteli, samostatne sa odstavilo alebo urobilo nejaký neuveriteľný pokrok, je skrátka zázračné a u nás je to všetko úplne inak. Asi som neurobila všetko, alebo som si to sama skomplikovala, moja chyba. Veľmi skľučujúci pocit, no zväčša sa následne imaginárne preplesknem, pretože sama sebe leziem tou povrchnosťou na nervy (lebo mám zdravé dieťa). A je to tu opäť – výčitky, že mám výčitky. 

Naposledy som sa ocitla v tomto kolotoči, keď moja kamoška dostala po pohovore pozitívnu odpoveď od potenciálneho zamestnávateľa. Najprv ma zaliala vlna radosti, lebo som sa ozaj tešila, a následne som zvädla. Blčal vo mne plameň tichej závisti a patrične som sa za to neznášala. Nechala som tú chvíľu vyprchať, emóciu odznieť a keďže som odmietala ostať v tomto stave, začala som si v mysli pripomínať, ako som po veľmi malých krokoch začala tvoriť po dlhej pauze. Aký obrovský strach som prekonala a že som po narodení dcéry začala vlastne odznova. Založiť si online portfólio mi trvalo veky a nebolo to pre nedostatok času… Prvé ilustrácie na objednávku, pozitívna odozva, ponuka spolupráce na projekte, dôvera, pochvala. Tiež celkom zaberá pripomenúť si občas svoje dobré vlastnosti. Momenty, keď som sa správne rozhodla a prinieslo to ovocie. Keď sa zamyslím, vôbec ich nebolo málo. 

Skutočne sa veľmi snažím porovnávanie a svoj hon za dokonalosťou eliminovať na minimum a viac si veriť. Necítiť úzkosť, keď scrollujem Instagram a vidím všetky tie nádherné, fantastické práce, nápady, pracujúce matky, stíhajúce zachraňovať svet vo svojom nádhernom eko-outfite od lokálnych dizajnových značiek, fotiac si svoj vegánsky superfood, a mať pri tom ešte aj dokonalú pleť (ako sa to, dopekla, dá?). Je to len ich zlomok. Realita je často v trochu iných odtieňoch, to je mi jasné, ale moju snahu menej sa porovnávať mi vie lesk sociálnych sietí niekedy poriadne skomplikovať. Prestala som teda dávať automaticky follow každému (pre mňa) neodolateľnému profilu a skrátka sa nepozerám, čo má koľko srdiečok. Teším sa, keď dostanem pozitívnu spätnú väzbu a keď vidím, ak rezonuje niečo, čo som vytvorila voľne sama pre seba. To ma vie naozaj potešiť. Ak povzbudivé slová zaznejú od blízkej kamarátky, o to viac. A keby ma popadali nejaké temné porovnávacie myšlienky, pripomeniem si ich.

Čo sa týka môjho zamestnania, ešte stále pátram. Všetky otázky od vzdialenejšieho okolia, čo vlastne teraz robím a kde pracujem, zvládam nacvičenými frázami. Som na voľnej nohe. Kreslím. Freelance. Pani svojho času. Luxus bez korporátu, reklamiek, stresu. Skutočnosť, že sa cítim ako roztekaná, nestíhajúca, neschopná sa zamestnať či netrpezlivá mama, ktorá je večne nespokojná sama so sebou, zamlčím. Ale lepším sa. Keď mi je ťažko, pripomínam si, ktorý zo svojich malých cieľov som si splnila, a zopakujem si, že skrátka vždy urobím tak, ako najlepšie viem. A hneď si k tým malým cieľom doplním ešte pár ďalších. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HURÚZIKOVÁ

4 myšlienky na “Nestačím svojim predstavám

  1. Saši ozaj uprimna spoved.Velmi pekne napisane.Netusila som ,ze si taka vsestranna,si nielen vytvarnicka ale mas aj literalne vlohy .Vidis to tiez mozes vyuzit.
    A v zivote prichadzaju uspechy a sklamania Po kazdom dazdi vyjde Slnko ,nie hned a nie vzdy naplno ziari Niekedy si na to treba trochu dlhsie pockat.To, ze ma niekto teraz vacsi uspech,ci finacne moznosti neznamena ,ze to vsetko necaka aj na Teba ,len v inom termine..Je to len zmena poradia .Teraz mas najkrajsie obdobie ,ked formujes maleho cloviecika a to je to najdolezitejsie a najkrajsie obdobie A na to budes vzdy spominat najradsej .Nie na dovolenky ,ci karierny postup,aj ked to teraz mozno tak necitis. Si talentovana,si dobra mama,posilnena uskaliami ktorymi prechadzas a chce to len trpezlivost a viac sebavedomia .Veci ktore su rychlo a lahko ziskane si clovek nevazi.Drzim Ti velmi palce a verim ze Tvoje obavy sa coskoro rozplynu .

  2. Spätné upozornenie: Zazdrojovať sa – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *