napísala GABRIELA BRESTIČOVÁ ilustrovala  ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. septembra 2021.

Koľko času má žena a koľko muž? Nemyslím tým ich priemernú dĺžku života ani nespravodlivo rozdelené domáce práce či väčšiu obľúbenosť motivačnej literatúry u jedného pohlavia.
Myslím tým čas, ktorý stráca žena dennodenne len preto, že je ženou.
Možno hodiny, možno iba minúty, závisí od situácií, v ktorých sa ocitne, ako veľmi proti nim bojuje.
Koľko limitovanej edície Star Wars lega by dokázala postaviť priemerná tridsaťročná žena za mesiac, ak by jej patriarchálna spoločnosť vrátila všetok ukradnutý čas?
Rovnako alebo viac ako jej päťdesiatročný kolega, ktorý má na toto rozkošné hobby času výrazne viac, pretože nemusí neustále riešiť rodovo špecifické situácie, ktorým táto spoločnosť ženy a ich zmýšľanie vystavuje?

Dospievam vo väčšom meste a ja nemám čas. 

Blíži sa čas, keď aj mne rodičia po miernom prehováraní dovolia ísť na diskotéku s triedou a prísť domov až po polnoci. Svet je zlý a názor sveta hovorí, že ak chcú mladé dievčatá prechádzať mestom, mali by sa veľmi snažiť, aby sa nedostali do nebezpečenstva a nevyprovokovali útočníka.

A tak chodím na kurz sebaobrany. Jeden z drahších, no aspoň naň môžem chodiť so sesternicou. Dvakrát do týždňa, šesť mesiacov. Nemôžem povedať, že by ma to extrémne bavilo a hoci som jedna z najšikovnejších v skupine, pri reálnom útoku by som sa pravdepodobne zmohla len na vulgárnu nadávku. Moji rovnako starí spolužiaci zatiaľ chodia plávať do jazera, sprejovať vlaky za mestom alebo hrať basketbal. Kiežby som mala na to čas.

Som vonku s partiou a ja nemám čas.

Často musím počúvať poznámky, ktoré sa končia mojím vysvetľovaním a únavným, časožrútskym bojom proti benevolentnému sexizmu, po tom, ako môj známy komentoval čašníčkine „rifle“ a pri druhej objednávke jej „úzku košeľu“, až kým sme ho nezastavili. Každý môj pokojný argument je odpálkovaný otázkou, či už sa nesmie ženám lichotiť. Keď zvýšim hlas, čo šetrí čas, som automaticky hysterická a určite mám menštruáciu. Nemám.

Tieto nekonečné „filozofické“ debaty a kráčanie po ľade hrúbky len-aby-sa-neurazil zaberú oveľa viac času, ak je dotyčný vaším príbuzným, kolegom, novým frajerom vašej výbornej kamarátky alebo v najhoršom prípade človek, ktorý s vami sedí za jedným stolom.

Je po piatej podvečer, väčšina ľudí končí v práci, idú do kina, domov, na jedno a ja nemám čas.

Neustále sa opakujú situácie, ktoré mi žerú čas ako občianke tohto štátu. Slovenskí poslanci a poslankyne sa opäť rozhodli, že vzdelávať deti o bezpečnom a zdravom sexuálnom živote sa im nepáči. Taktiež sa im nepáči, ak má žena prístup k plnej zdravotnej starostlivosti. Prípadne sa im nepozdáva, že by tu mal platiť medzinárodný dohovor o ochrane obetí domáceho násilia.

A tak namiesto chodenia do kina, behania, varenia, čítania knižky, píšem nápis, či lepšie povedané výzvu, aby aj ženy mohli žiť dôstojne v dvadsiatom prvom storočí, centrofixkou na kartón a idem spolu s ďalšími desiatkami žien protestovať na námestie. Samozrejme až po tom, ako podpíšem už asi osemdesiatu petíciu tento rok proti popieraniu základných ľudských práv a za právo na dôstojný ľudský život.

Som na rodinnej oslave a ja nemám čas.

Minúty strávené odpovedaním na nevyžiadané otázky, kedy budem mať deti a kedy sa vydám, sa mi už nikdy nevrátia. Mám za tie roky dosť času vyskúšať všetky alternatívy odpovedí. Mlčanie, odvrknutie, vtipnú fikciu v podobe priemerného stand-upu, filozofické rozpravy o zmysle šírenia genetickej informácie a absencii materinského pudu. Nepomáha však ani jedno vyššie spomenuté, pretože po akejkoľvek odpovedi prichádza otázka prečo naozaj nemám deti a čo budem robiť, keď si to raz rozmyslím.

Idem behať a ja nemám čas.

Behanie v noci alebo v šialene skorých ranných hodinách, kým je slnko len v tušení na horizonte, je úplne nový rozmer pohybu a vnímania svojho tela. Vymotať sa z bytu mi opäť trvá dlhšie, ako som chcela, nie mojom vinou. Je to po tom, ako za mnou minulý týždeň vytrvalo utekal starý muž, lebo ževraj: „Aspoň ma tá prdelka namotivuje ísť rýchlejšie!“ Bežecké obtiahnuté kraťasy vymieňam za voľné bavlnené tepláky. Tie ma však po šiestich kilometroch začnú odierať. Ešte hľadám kaser a na poslednú chvíľu sa rozhodujem, či nechám slúchadlá doma. Aj v správach radili ženám, nech nebehajú so slúchadlami, lebo sú tak ešte ľahšou obeťou. Priateľovi zdieľam trasu, ktorú nakoniec mením a predlžujem o celé štyri kilometre, aby som sa vyhla partii opitých mužov, ktorí na mňa už z diaľky kričia. Chodila by som v noci behať častejšie, kamoši bežci si to nevedia vynachváliť, no nemám na to čas.

Pripravujeme vo firme udalosť pre verejnosť, no ja nemám čas.

Celá firemná komunikácia eventu je v mužskom rode, a tak predtým, ako sa pošlú materiály do tlačiarne, otváram debatu, prečo je potrebné oslovovať mužov a ženy v odbore rodovo správnym pomenovaním profesie. Prejdeme si klasickým kolečkom žartíkov, poznámok typu „zase ten tvoj feminizmus“ až po ​​„každý to pochopí, že je to aj pre ženy“. Neustupujem a po pol hodine dohadovania grafik pridáva lomku a dve písmená. Považujem to za spoločný posun kolektívu a firemnej komunikácie k lepšiemu.

Večer preposielam do spoločného firemného chatu glosu od lingvistky, ktorá erudovanejšie, vecnejšie a rýchlejšie ako ja vysvetľuje, aké jednoduché je používať rodovo citlivý jazyk a vytvoriť tak aspoň kúsok lepšieho a inkluzívnejšieho prostredia. Ona sama má dve deti a popri nich si našla čas, nie na akademickú činnosť, ale na prízvukovanie veci, ktorá mala byť už dávno samozrejmá.
Vie to lepšie s časom.

Máme presne toľko isto času ako muži. Máme však byť tie empatické, citlivé, trpezlivé a pokojným hlasom vzdelávať, vysvetľovať, debatovať, smerovať, byť príkladom a robiť svet okolo nás tolerantnejším a mierumilovnejším.

Škoda, že nemáme viacej času.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ