Keď sa chudoba meria tým, či má žena každý mesiac peniaze na vložky

Keď dve dcéry Škótky Celie Hodsonovej začali menštruovať, objavila sa v jej veľmi napätom rozpočte nová a pomerne vysoká položka za vložky a tampóny. Celia bola vtedy čerstvo rozvedená žena bez práce, žijúca len zo sociálnych dávok, ktorá musela denne zvažovať, čo si môže dovoliť kúpiť.

Priznáva, že bola v situácii, keď žiadala rodinu či priateľov, či by jej nemohli darovať dámske hygienické potreby. „Ľudí môžete žiadať o láskavosti len istý čas. Už ste sa niekedy niekoho pýtali: Môžeš mi prosím ťa, dať balík vložiek? Alebo čo i len jeden kus? Už len opýtať sa to predstavuje sociálnu stigmu,“ hovorí Hodsonová. Dnes majú jej dcéry 27 a 30 rokov a Celia ich nepríjemnú skúsenosť z čias, keď sa im nevodilo dobre, zužitkovala v projekte na pomoc iným ženám. Založila firmu na online predaj dámskych hygienických potrieb. Za každý kúpený kus ona daruje ďalší žene v núdzi.

Prečítajte si

Maliarka Dovičáková mala z menštruácie panickú hrôzu, vyjadrila ju v obraze

Verejnosť čo-to tuší o tom, že napríklad v rozvojových krajinách, kde sa chudoba ešte mieša so stigmatizáciou menštruácie, nemajú dievčatá a ženy ľahký prístup k hygienickým potrebám, ale je celkom šokovaná tým, že sa to týka aj bohatých krajín.

Prieskum charity Plan International napríklad ukázal, že jedna z desiatich mladých žien vo Veľkej Británii vo veku od 14 do 21 rokov sa niekedy ocitla v situácii, že si nemohla dovoliť kúpiť vložky alebo tampóny. Týkalo sa to dievčat zo sociálne slabých rodín, ale napríklad aj univerzitných študentiek, ktoré majú pôžičky na štúdium a ich rodičia im nevládzu pomáhať, lebo sami majú napríklad dlhy alebo žijú z dávok.

V 21. storočí, v krajinách, kde je vysoká životná úroveň, stále žijú ženy, ktoré namiesto vložiek či tampónov používajú staré handry, ponožky prilepené o nohavičky lepiacou páskou, lacnú gázu, noviny či guče toaletného papiera alebo papierových vreckoviek. A nielen v Indii, v Nepále či v Keni sú mladé dievčatá, ktoré počas menštruácie nechodia do školy, lebo sa nevedia dostatočne ochrániť pred zahanbujúcimi situáciami typu krvavý fľak na nohaviciach či sukni.

Je to aj u nás

Ľudmila Kolesárová z Dobrého anjela hovorí, že sa to deje aj na Slovensku. „Ešte pred rokmi, keď som sa vo voľnom čase v Košiciach stretávala so ženami z krízových centier, ale aj s inými chudobnými matkami, ktoré sa spolu zložili ledva na jeden nájom, sme sa o tom bavili. Ak neboli peniaze, používali rozstrihané tričká z darovaného šatstva z charity alebo body a dupačky od detí, ktoré im odrástli. Keď bolo toho textilu viac, použité handričky vyhadzovali; keď menej, tak ich prali, ale to bolo veľmi zriedka. Ak bolo lepšie, tak sa kúpili vložky, ale nikdy nie s krídelkami, len také obyčajné. Dnes už túto tému neriešim, ale nepochybujem, že sa také veci občas dejú.“ 

Jej skúsenosť potvrdzuje aj Lenka Bužová, koordinátorka asistentov osvety zdravia, čo sú ľudia pracujúci v rómskych osadách s vysokou mierou chudoby a s nedostatkom základných vecí. Podľa nej si tamojšie ženy kupujú vložky len vtedy, keď prídu dávky, a aj to len tie najlacnejšie; s tampónmi sa v osadách nikdy nestretla. „Inak používajú staré plachty alebo látkové plienky, ak majú. To si natrhajú a dávajú namiesto vložiek,“ opísala Denníku N.

Takýto spôsob zvládania menštruácie sa týka aj školopovinných dievčat, ktoré podľa Bužovej počas prvých dní krvácania často nejdú do školy. Asistentky osvety zdravia im napríklad pomáhajú s vybavovaním ospravedlnenia do školy alebo aj s liekmi proti bolesti, lebo ani tie bežné bez predpisu v osadách často nemajú.

Problémy vznikajú aj vtedy, keď sú ženy hospitalizované či po pôrode a nedonesú si hygienické potreby z domu. „Potom naháňajú z nemocnice rodiny, aby niečo doniesli, a často sa im to nedá.“ Bužová má priamu skúsenosť len s rómskymi osadami, počula však, že podobne svoje mesačné krvácanie riešia aj ženy z iných skupín postihnutých chudobou.

Ako z toho von

Izraelská aktivistka Anat Wassermannová, ktorá roky pomáha utečencom z Afriky, hovorí, že problém sa týka aj žien na úteku. Spomína si tiež, ako veľmi dávno, keď ešte len začínala robiť pre nich zbierky, žiadala medzi známymi o oblečenie, jedlo, prikrývky, ale na vložky zabudla.

„Lebo mne, dcére slušne zarábajúcich rodičov, žijúcej v príjemnej vilke, ani nenapadlo, že by ich niekto nemal. A tie ženy sa aj hanbili si ich vypýtať. Až som jednu videla na toalete, ako nad umývadlom drhne krvavú sukňu. Najprv som si myslela, že má nejaký zdravotný problém, zranila sa. Nakoniec sme si posunkami vysvetlili, čo je vo veci. Ešte v ten večer moja mama a jej priateľky priviezli do utečeneckého centra kartóny vložiek. Tie ženy plakali od radosti.“

Bužová tiež hovorí, že hoci z charity do osád chodí oblečenie, hygienické potreby pre ženy prídu len málokedy; skôr si rodiny pomáhajú medzi sebou, ak ich niekto naozaj súrne potrebuje.

Na Západe sa ujal pojem menštruačná chudoba (period poverty) a okrem charitatívnych projektov aktivisti rozmýšľajú o tom, ako ženám, ktoré zasiahla, pomôcť. Niekde sa pridali aj vlády či samosprávy, lebo pochopili, že je zahanbujúce, aby ženy takto žili, nehovoriac o zdravotných rizikách.

Škótsko napríklad v lete minulého roka v Aberdeene spustilo experiment, keď ženy v núdzi, ktoré poberajú aj potravinovú pomoc, dostávajú zdarma aj vložky. Guardian píše, že ide pravdepodobne o prvý takýto projekt podporovaný a financovaný vládou. Mal by pomôcť asi tisícke žien, vláda doň vložila 42-tisíc libier.

Vo Veľkej Británii aj v iných krajinách sa tiež diskutovalo o znížení dane za vložky a tampóny.

V Spojených štátoch zase niektoré školy poskytujú svojim žiačkam a študentkám zo sociálne slabšieho prostredia dámske hygienické potreby zdarma.

Aj niektorí učitelia a učiteľky zo škôl na východnom Slovensku, ktorí navštevujú deti z vylúčených komunít, hovoria, že u nich dievčatá pre menštruáciu vyučovanie nevynechávajú, lebo im vložky dajú učiteľky.